Čo ak ona ubližuje jemu? Domáce násilie na mužoch je tabu, ktoré treba prelomiť.

Čo sa vám najčastejšie vybaví, keď počujete pojem násilie na mužoch? To, čo sa s ním najviac spája mne, je ticho. Ticho zo strany chlapcov a mužov o tom, čo sa skutočne deje a ako sa to deje. Ticho od najbližšieho okolia, ktoré možno aj niečo tuší, ale nikdy nič nepovie. Častokrát aj ticho zo strany pomáhajúcich profesionálov a profesionálok, pre ktorých môže byť ťažké prijať mužskú zraniteľnosť.

Násilie je závažný spoločenský problém a my už dávno rozumieme, že je potrebné ho riešiť celospoločensky. A kým my – spoločnosť, kolegovia, kamaráti, rodina, neposkytneme tým, ktorí to potrebujú pomocnú ruku, len veľmi malé percento z nich si nakoniec dokáže pomôcť samo. Keď však hovoríme o domácom násilí, hovoríme o pomerne širokom pojme. Zahŕňa nielen násilie na ženách v partnerskom vzťahu, ako sa väčšinou tento pojem vykladá, ale zahŕňa aj násilie na deťoch, senioroch či akýchkoľvek iných členoch domácnosti. Do tejto kategórie teda patrí aj partnerské násilie, ktoré zažívajú muži.

Mýty o partnerskom násilí na mužoch

S násilím na mužoch je, rovnako ako pri násilí na ženách, spojených množstvo mýtov. Ide o presvedčenia, ktoré sú založené na mylných a skreslených predpokladoch.

Mýty o partnerskom násilí na mužoch nás nútia tento problém bagatelizovať, nevnímať a neriešiť ho. Na základe nich predpokladáme, že veci vyzerajú inak, než v skutočnosti sú a možno si práve vďaka nim radšej ani nevypočujeme kolegu v práci, ktorý sa už pol roka neusmial, odkedy sa k nemu nasťahovala jeho priateľka.

Aké tie mýty teda sú? Najskôr by som rada spomenula predpoklad, ktorý som si všimla aj u seba. Domnievala som sa, že mýty o násilí na mužoch budú úplne iné ako mýty o násilí na ženách, pretože to násilie sa predsa musí diať inak. Nie je to však celkom tak.

Mýtus: Muži nezažívajú domáce násilie

Muži môžu zažívať psychické, sociálne, ekonomické, ale aj fyzické a sexuálne násilie od svojich partneriek či partnerov, čo potvrdzuje nejeden výskum. Prieskum domáceho násilia na Slovensku z roku 2017 ukazuje, že skúsenosť s domácim násilí po dosiahnutí veku 15 rokov majú muži aj ženy v rovnakej miere – 26 % žien a 25 % mužov. Každá štvrtá žena a každý štvrtý muž vo veku od 18 do 70 rokov zažili po 15. roku svojho života aspoň raz nejaký zo spôsobov násilného správania od blízkeho člena v domácnosti.

To, čo je v skutočnosti odlišné, je prežívanie a frekvencia výskytu partnerského násilia u mužov. Čísla totiž celosvetovo ukazujú, že partnerské násilie zažívajú vo výraznej miere viac ženy ako muži, no neznamená to, že k partnerskému násiliu na mužoch nedochádza. Spomínaný prieskum domáceho násilia na Slovensku naznačuje, že partnerské násilie zažíva 9 percent mužov, oproti 19 percentám žien, čo nie je zanedbateľné číslo. Muži majú zároveň veľký problém priznať si, že žijú v násilnom vzťahu, pretože takéto priznanie by mohlo narušiť ich predstavu o vlastnej maskulinite.

Mýtus: Nie som skutočný muž ak zažívam násilie

V spoločnosti panuje mýtus, že muži nie sú skutočnými mužmi, ak nedokážu partnerské či domáce násilie vyriešiť, alebo v ňom žijú. V našej spoločnosti sú zaužívané stereotypy o tzv. „správnej mužskosti“, akými sú napr., že muži neplačú, násilie musia vydržať, prípadne že správny chlap si vždy vie so svojou ženou poradiť a pod.

Muži zároveň často nie sú vedení k pomenúvaniu a otvoreným prejavom vlastných emócií. Ak teda muž zažíva násilie od svojej partnerky, prežíva pri tom úzkosť, strach, stres, traumu… Tieto pocity môže ešte posilňovať presvedčenie, že ak by sa s týmito emóciami niekomu zveril a pripustil tak, že zažíva násilie, prestal by byť skutočným mužom. Častokrát býva práve toto príčinou, že sa muži so svojimi zážitkami s partnerským násilím nechcú nikomu zveriť. Nie je fér hovoriť mužom, že na to, aby boli mužmi, majú spĺňať určitý ideál, ktorý je v skutočnosti nedosiahnuteľný. Cítiť hnev, strach či smútok je úplne normálne, zvlášť v situácii, akou je partnerské násilie.

Mýtus: Muži nezažívajú partnerské násilie

Ďalším mýtom je, že muži vlastne nemôžu zažívať partnerské násilie. Je založený najmä na viditeľných fyzických rozdieloch medzi mužmi a ženami. Muži sú vo všeobecnosti fyzicky väčší a silnejší ako ženy, a tak máme tendenciu predpokladať, že by sa prípadnému násiliu od svojej partnerky ľahko ubránili.

Najrozšírenejšou formou partnerského násilia je pritom psychické násilie, ktoré je nezávislé od fyzických daností a často, hoci nie vždy, je sprevádzané aj fyzickým či inými formami násilia. Psychické násilie môže mať množstvo prejavov, od nadávok, urážania, ponižovania až po vyhrážky zabitím či samovraždou. Častokrát máva tiež závažnejšie a dlhotrvajúce dôsledky na človeka ako fyzické násilie.

Mýtus: Žena muža napadne len v sebaobrane

S predchádzajúcim mýtom výrazne súvisí ďalší mylný predpoklad, a to, že ak dochádza k násiliu na mužoch od partnerky, tak zásadne iba v rámci sebaobrany. Spochybňuje to však napr. aj česká psychologička Ľudmila Čírtková, ktorá zistila, že iba 5 až 15 % agresívnych žien vysvetľuje vlastné násilie sebaobranou. Ale až 50 % žien ho vysvetľuje svojím hnevom alebo túžbou mať v rukách moc a tlačiť na partnera. Dôvodom môže byť žiarlivosť, ktorá súvisí práve s nadmernou kontrolou muža a obmedzovaním jeho sociálnych kontaktov. K násiliu zo strany žien môže dochádzať aj pod vplyvom alkoholu alebo iných drog.

Fakt: Homosexuálni muži sú náchylnejší o partnerskom násilí mlčať

Považujem za dôležité spomenúť aj mýtus, týkajúci sa mužov z LGBTQI komunity, ktorí zažívajú partnerské násilie. Môžu si totiž myslieť, že ak by priznali, že zažívajú partnerské násilie, tak by priniesli hanbu aj celej komunite a nakoniec by z nej boli vylúčení. Za násilie sa takmer vždy hanbia tí, ktorí za to nemôžu – tí, ktorí ho zažívajú.

Páchatelia sa často s takýmito pocitmi potýkať nemusia, no práve oni sú zodpovední za svoje správanie. Obviňovanie muža, ktorý zažíva násilie, bez ohľadu na to, z akej je komunity, nijakým spôsobom nepomôže vyriešiť jeho problém, práve naopak. Takéto správanie môže viesť k traumatizácii a strachu o tom hovoriť, niekomu sa zveriť, a, v konečnom dôsledku, môže viesť k sekundárnej viktimizácii.

Práve ľudia z LGBTQI komunity, ktorí zažili partnerské násilie sú však náchylnejší o tom nikomu nepovedať a v násilnom vzťahu zotrvať, pretože sa obávajú, že by boli z komunity vylúčení.

Čo na to médiá?

Keď hovoríme o partnerskom násilí, musíme spomenúť, že určitý vplyv na šírenie mýtov o ňom majú aj médiá. Tie totiž spravidla vykresľujú mužov len ako páchateľov násilia a ženy len ako tie, ktoré ho zažívajú. Partnerské násilie je tak prezentované veľmi jednostranne a v spoločnosti je tým podporované mylné presvedčenie, že partnerské násilie páchajú iba muži na ženách, nikdy nie naopak.

S prezentáciou partnerského násilia médiami sa spája aj ďalší problém, ktorým je normalizácia partnerského násilia a znecitlivovanie ľudí na tento jav. Je dokázané, že opakované vystavovanie násiliu, napr. prostredníctvom filmov, reklamy apod. vplýva na kognitívne aj behaviorálne zmeny v človeku.

Znamená to, že ak budeme dostatočne dlho vystavovaní rôznym reklamám a filmom, kde je zobrazované partnerské násilie, začneme ho po čase vnímať ako menej závažný problém, resp. stane sa pre nás normálnou súčasťou života. Partnerské násilie je však trestným činom, bez ohľadu na to, kto ho zažíva a kto ho pácha. Zákon je postavený veľmi jednoznačne – na pomoc ľuďom, ktorí zažili alebo zažívajú násilie.

Myslím si, že našou najlepšou zbraňou proti násiliu je odvaha. Odvaha hovoriť o zažitom násilí, odvaha počúvať a uveriť, keď niekto hovorí. Odvaha konať, aj keď tomu mnohí veriť nemusia. Odvaha byť oporou a neodsudzovať. Verím, že kúsok takej odvahy je v každom z nás.