Existuje mylná predstava, že agresor niekoho vyberie za terč útoku len kvôli tomu, že sa naňho dotyčná osoba pozrie. Preto mnohí a mnohé z nás radšej potenciálnu hrozbu vedome ignorujú a môžu tak ohroziť svoju bezpečnosť. To či si nás agresor vyberie za svoj terč totiž záleží od iných faktorov.
Pozornosť
Všímate si okolie, keď kráčate? Zdvihnete aspoň niekedy pohľad od obrazovky telefónu, keď stojíte na zastávke alebo sedíte v autobuse? Práve vaša pozornosť je to, čo si agresor všíma. Dôvod je jednoduchý – je oveľa jednoduchšie prekvapiť človeka, ktorý nemá tušenie, čo sa deje v jeho okolí. Ak ho kvôli nepozornosti nevidíte prichádzať, zaskočí vás a bude to práve on, kto získa počiatočnú kontrolu nad situáciou.
Reč tela
Vaše telo do okolia vysiela jasné signály o tom, aké máte aktuálne rozpoloženie a ako sa cítite. Ak vám je zle, je to na vás vidno. Máte zlý deň? Je to na vás vidno. Cítite nervozitu a bojíte sa? Aj to je vidno. To, ako stojíte, hrbíte sa, ošívate sa, hráte sa s vlasmi,…všetko na predátora pôsobí ako strach a neistota.
Pre človeka, ktorý hľadá minimálny odpor, je takto pôsobiaca osoba pomerne jednoduchým terčom. Naopak, sebavedomý, vzpriamený postoj dáva informáciu, že pravdepodobne narazí na (aspoň nejakú) mieru odporu.
Neznamená to, že sa musíte nonstop pretvarovať. Skúste na to myslieť aspoň v momentoch, keď sa na nejakom mieste cítite nepríjemne.
Neprimeraná komunikácia
Niekto vás osloví, začne si testovať vaše hranice a vy po ňom začnete kričať. To nevyzerá, že máte situáciu pod kontrolou. Hoci je krik legitímnou formou (a jednou zo zásad) sebaobrany, môže pôsobiť viac ako neistota a strach, pokiaľ nie je primeraný situácii, v ktorej sa nachádzate. Nadávky, prevaľovanie očí a provokačné gestá sú ďalším prejavom, že veci nemáte pod kontrolou. Viac vody na mlyn pre agresora.
Dôležité je vnímať, čo ten človek chce, vedieť čo mu odkomunikovať a hlavne ako. Neutrálna tvár, vykanie a očný kontakt (neuhýbať pohľadom) pri komunikácii. To je základné komunikačné trio.
Súkromie a kontrola
Pokiaľ ide o sexualizované (predátorské) násilie, predátor potrebuje zabezpečiť dve veci: súkromie a kontrolu.
Súkromie si získava buď izolovaním (ste niekde osamote) alebo zabezpečením, aby ste boli ticho – napríklad formou vyhrážok alebo sa spolieha na to, že sa tak či tak bojíte a nevydáte zo seba hlas. Nechce totiž pozornosť iných ľudí. Vie, že väčšia pravdepodobnosť na (jeho) úspech tkvie v tom, že nebude mať svedkov, resp. Že si to nikto z prítomných ani nevšimne. Preto dokáže súkromie zabezpečiť aj medzi ľuďmi, napríklad na festivaloch, v autobusovej tlačenici, a pod.
Kontrola: Dotyčná osoba potrebuje cítiť, že má pod kontrolou nielen vás, ale aj celú situáciu. Potrebuje si byť istá vašou neistotou, bezbrannosťou a prevahou (mocenskou či fyzickou). Opäť sa môže snažiť využiť vyhrážky, aby mala čo najmenší (ideálne žiadny) odpor, prípadne ráta s tým, že vás zastraší svojou veľkosťou či mocou (ak ide o nadriadeného, trénerku, a pod.)
Takže podľa čoho si vyberá predátor svoj terč? Už sociálny experiment z 1981 (Grayson & Stein) potvrdil, že predátori si nevyberajú svoje ciele podľa oblečenia či veľkosti, ale podľa držania tela, spôsobu chôdze, či ich situačnému povedomiu. Zamerajú sa na niekoho, kto sa nebude vedieť brániť a nad kým budú mať jednoduchú kontrolu. Práve preto sú naše kurzy navrhnuté tak, aby ste sa naučili stratégie, ktorými predátora oberiete o jeho výhody a nadobudnete nad situáciou väčšiu kontrolu.
Štúdie použité v článku:
https://link.springer.com/article/10.1023/A:1020744915533
https://www.researchgate.net/publication/229754527_Attracting_Assault_Victims%27Nonverbal_Cues