fbpx

Prečo obviňujeme ľudí, ktorí zažili násilie? Je nám victim-blaming prirodzený?

victim blaming

V posledných rokoch nastala revolúcia v naratíve o sexuálnom násilí. Nastavila spoločnosti zrkadlo, ktorého odraz nie je nikomu príjemný: zneužívanie a znásilnenie je bežnejšie a prítomnejšie, než sme ochotní si pripustiť a deje sa ľuďom z každej sféry spoločnosti. Rovnako ako #MeToo sa do popredia dostalo slovné spojenie victim-blaming, teda obviňovanie obete. Prečo sme sa stále nenaučili za násilie viniť človeka, ktorý ho vykoná?

Victim-blaming v praxi

Ak máte pochybnosti o tom, ako veľmi je obviňovanie ľudí, ktorí zažili (sexuálne) násilie prítomné, stačí zájsť do diskusie pod akýkoľvek článok alebo video na túto tému. Ako príklad uvediem nasledovné úvahy diskutujúcich pod článkom o zneužívaní detí v tábore na Slovensku a pod článkom o znásilnení ženy jej kamarátom:

Zdroj: Diskusia pod článkom denníka SME, Facebook diskusie

Stále nie ste presvedčení? Podľa Eurobarometra z roku 2016 až takmer 30 % Slovákov a Sloveniek verí, že ženy často zveličujú alebo si vymýšľajú tvrdenia o zneužívaní a znásilnení. Tretina z nás je tiež presvedčená, že násilie voči ženám je vyprovokované nimi samými a niečo vyše 40 % s týmto tvrdením „skôr nesúhlasí“.

Prečo to robíme?

Victim-blaming má viacero podôb. Môže ísť o priame vyjadrenie obviňujúceho postoja ako: „Čo si čakala? Nemal(a) si… Možeš si za to sám/sama,“ alebo o miernejšiu verziu, kde sa pristihneme hovoriac si, že „Ja by som na jeho/jej mieste určite spravila niečo iné a nestalo by sa mi to.“

Je to ale skutočne tak? Určite by ste si nedali s kamarátmi pivo, nešli tancovať, neobliekli si pekné oblečenie, neflirtovali? Nikdy ste opité a opití láskou nezľavili zo zásad, zvykov a hrdosti? Nikdy ste neboli na pláži v plavkách, neprešli sa po byte v župane, nechodili do autoškoly alebo po tme z práce?

Odhliadnuc od pohlavia, toto všetko považujem za normálne aktivity, žiadny adrenalín a nebezpečenstvo. A nemyslím si, že som v tom sama. Horšie je, že akonáhle sa pri takýchto bežných aktivitách udeje násilie, obzvlášť, ak za kratší koniec ťahá žena alebo dieťa, menia sa zrazu na dôvody, pre ktoré si obeť násilie zaslúžila. Existuje vôbec nejaká možnosť vyhnúť sa victim-blamingu okrem života osamote a bez vychádzok?

Akcia = reakcia

Psychológovia vykresľujú victim-blaming ako niečo, čo je človeku do istej miery prirodzené, aj keď sa tento fenomén môže v každej kultúre prejavovať inou intenzitou – niekde znásilnenú ženu odsúdia na smrť, inde ju vyhodia z práce alebo z domu, aby rodinná hrdosť neutrpela a niekde jej „len“ neveria a smejú sa z jej výpovede. Všetko sú to však prejavy toho istého javu.

Za naše obviňujúce postoje môže niečo, čo v psychologickej literatúre nazývajú „hypotéza spravodlivého sveta (Just world hypothesis).“  Ide o presvedčenie, že ľudia sú strojcami vlastného šťastia a každý si zaslúži, čo sa mu/jej stane, pretože je to len dôsledok jeho/jej predchádzajúcich činov.“

Keď sa však vrátime o pár viet späť k príkladom každodenných ľudských aktivít a zasadíme ich do kontextu násilia, zrazu nám rovnica „moja akcia = spravodlivá reakcia“ nevychádza. Príklad: MOJA AKCIA (idem večer domov z práce) = SPRAVODLIVÁ REAKCIA (niekto ma napadne a ublíži mi). Nie, nie je to spravodlivé, takže v tejto rovnici musí byť chyba.

Tou chybou je, ako vysvetľuje profesorka Barbara Gilin z Widenerskej univerzity, že my, ľudia, sa potrebujeme cítiť bezpečne – a obviňovanie obete zločinu nám v tom pomáha. Funguje to tak, že na človeku nájdeme niečo, čo nás odlišuje, nejaký detail, ktorým našu myseľ ubezpečíme, že nám sa to nestane, pretože sme iní.

Pokus, ktorý o nás veľa prezradil

Už spomenutá hypotéza spravodlivého sveta sa zrodila v hlave Melvina Lernera začiatkom 60. rokov minulého storočia. Lerner vykonal experiment, kde žiadal od žien, aby pozorovali proces učenia s využitím trestu ako reakciou na zlé správanie pri učení alebo nesprávnu odpoveď. Študentka (herečka), ktorá v tomto experimente odpovedala nesprávne, dostala na pohľad bolestivý elektrošok. Toto všetko sledovali pozorovateľky, ktoré mali potom zhodnotiť, ako sa cítili pri pohľade na študentku, do akej miery vyzerala sympatická a akú hodnotu pre nich má.

Výsledok? Jedna skupina žien, ktoré zinscenované divadlo videli, mala tendenciu študentku znevažovať. Na druhej strane bola skupina žien, ktorá sa po sledovaní scény dozvedela, že študentka nebola vážne zranená – táto skupina sa do obviňovania nezapájala.

Lerner tieto výsledky interpretoval tak, že pokiaľ vidíme, ako sa zdanlivo nevinní ľudia ocitnú na temnej strane nešťastia alebo zločinu, narúša to náš pocit spravodlivosti. Aby sme sa podvedome upokojili, hľadáme dôvod, ktorým si osoba nešťastie „zaslúžila“.

Tento experiment bol niekoľkokrát zopakovaný a výsledky nastavili zaujímavý odraz našej mysle: čím „nevinnejšie“ obeť v nepríjemnej situácii vyzerala, tým viac bola jej hodnota degradovaná. Štúdie využívajúce rovnakú metodológiu boli využité aj v iných sférach výskumu, napríklad pri skúmaní chudoby, s výsledkom potvrdzujúcim pôvodný experiment.

Čo to znamená? Mali by sme v rámci absolútneho bezpečia (pred zločinom a victim-blamingom) obmedziť akýkoľvek kontakt s okolitým svetom? Je to vôbec pre ľudí, ktorí sú od prírody spoločenskí, možné? Myslím, že sa zhodneme na tom, že takéto opatrenie je nielen nereálne z pohľadu ľudského bytia, ale aj z pohľadu zodpovednosti za násilie. Môžeme však rozmýšľať nad tým, ako reagujeme, keď sa dozvieme o niekom, kto zažil alebo zažíva násilie.

Napriek tomu, že victim-blaming je nám do istej miery prirodzený, sme inteligentné tvory a obviňovanie obetí spôsobuje veľa bolesti. Verím preto, že máme na to byť lepší a empatickejší k ľuďom, ktorí to potrebujú.

sebaobrana pre zeny

30 % ZĽAvy

Na vybrané online kurzy 
sebaobrany pre ženy

Tento web používa súbory cookie pre zlepšenie poskytovania služieb a zefektívnenie prevádzky a funkcionality webu. Používaním tohto webu, bez vypnutia cookies v nastaveniach vášho prehliadača, súhlasíte s ich používaním.